Life is life

Keď som v pondelok ráno prišla pred Mamateyku mala som pocit, že sa tam zišla veľmi zvláštna kombinácia ľudí. Ani vo sne by mi nenapadlo, že s takouto partiou môžu byť posledné dni leta úplne neopakovateľné. Po vláčikovej ceste sme sa ocitli v dedinke s názvom „Na konci sveta", ale nie  volalo sa to tam Poluvsie...ale to je vlastne nepodstatné .

Na prihláške na chatu bol názov Life...veru som si nedokázala predstaviť o čo pôjde, ale myslím, že sme to všetci rýchlo pochopili. Začali sme pekne škôlkou a cez tri dni sme prešli školou a vypracovali sa až na zamestnancov upratovacej či murárskej služby. Ako škôlkari sme sa pekne hrali, kreslili omaľovánky a mali sme pravú besiedku s rozprávkou na dobrú noc. Do školských lavíc sme si sadli ako maturitný ročník. Pripravovali sme sa zo 4 predmetov a nakoniec až na zopár výnimiek všetci úspešne zmaturovali. Ale po maturite prichádza krutá realita, ráno od pol ôsmej sme si vystáli radu na Úrade práce, aby sme sa čo najlepšie zamestnali. Bohužiaľ niektorí ostali radšej na voľnej nohe....asi by sme ich označili za bezdomovcov, ale pre ich lepší pocit ich nazvime pouliční umelci .
 
Hoci všetky tieto zážitky boli krásne čakal nás ešte jeden neopakovateľný – večné sľuby Peťa Kuklu, ktoré mohol ako jeden z mála zložiť do rúk generálneho predstaveného saleziánov don Pascuala Chaveza. Otec provinciál nás v kázni povzbudil k animátorskému životu a životu v službe pre Pána. Osobne si myslím, že sme to lepšie zakončiť nemohli....ale predsa...ten beh na vlak stál aj tak za to .

25.09.2011